Tear down this wall!

9.11.1989
Prosím, nezabudnime. Zbúrajme tento múr.

Helloween

Niektorí sme masky sami o sebe.

Písanie

Písať o písaní je veľmi príjemné. Začnem tým, že niečo chcem napísať na prázdny kúsok blogového papiera. Veta by už bola. Pokračujem tým, že sa mi to už pomaly zaplňuje slovami, ktoré nič neznamenajú, ale v tom samozrejme musí prísť nejaká zápletka, aby to aspoň niekto čítal a nakoniec nebol oklamaný alebo okradnutý o čas, ktorý strávil čítaním týchto riadkov. Zápletka je jasná: strata slov, nevôľa písať ďalej, nezmyselnosť myšlienok putujúcich z hlavy cez prsty k obrazovke. Došla múza. A samozrejme, zápletka sa musí zamotať ešte viac, došiel aj atrament. Slová sa zázračne nájdu pri náhodnom písaní písmen do mokrého piesku pláže mladým tajomným začínajúcim teplým umelcom, prípadne sa náhle objavia pri obede v písmenkovej polievke, a to prekvapí časníčku, ktorá si čmára na blok okrem objednávok aj amatérske haiku. Láska ako hrom, aj cez internet, aj v Seattli, aj v novembri, aj pretty woman. Písanie samozrejme pokračuje, ale na iný kus papiera, na ktorom je započatý nový príbeh, tentokrát už nie o písaní, ale o konečne normálnejších veciach.

Písanie o písaní, filmy o filmovaní filmov, pesničky o spievaní, divadelné predstavenia o divadelných hrách, myšlienky o myšlienkach ... nenájdu sa aj iné témy ?

Veta dňa

"Ktovie, či existuje život po svadbe ..."
(známy anonym)

Prebudenie č. 12

Chuť spomienok.

Zobudil ma zlý sen. Letel som zo skaly. Pád mi vôbec nevadil, horšie to bolo po dopade. Prvý náraz na skaly som ako tak rozchodil, v mojom prípade rozlietal. Ďalší náraz bol hlavou a tretí mi vykĺbil rameno. To už som musel šklbnúť rukou do steny za hlavou.

Starý otec vravieval, že "zlý sen treba utopiť". Tak som spojazdnil svoje nohy a nalial som si pohár vody. Hodiny v kostolnej veži odbíjali tri štvrte na štyri, čo som pokladal za dobré znamenie. Trikrát malý zvon, trikrát veľký. Budia ma teda "tí dobrí". Keby ma tak radšej nechali spať.
Spomienka na starého otca a sny silnela každým dúškom, ktoré som hĺtalavo hádzal do seba spolu s kŕkavým zvukom prehĺtania. Keď som bol malý, pred spaním mi zvykol rozprávať o ľuďoch, ktorých stretol a s ktorými pracoval v jedálenskom vozni vo vlaku, keď cestoval po celom východnom bloku. O kolegovi, ktorý spával s otvorenými očami a vždy vystrašil cestujúcich, ktorí ho chceli oživovať, lebo vyzeral ako mŕtvy. O pani s fúzami, ktorá bola na ženu trošku viac ochlpená, no napriek tomu nemala o chlapov núdzu. O dvojmesačnom jazvečíkovi, ktorého šesť týždňov tajne chovali v jednom z kupé a keď na to vedúci prišiel, museli ho nechať niekde v dedinke uprostred Rumunska. O cestujúcich s rôznymi chuťami. O cestovateľoch s veľkými túžbami. O dedinkách, ktorých názov je taký krkolomný, že sa ho deti učia rok. O koľajniciach, ktoré nevedú nikam. O vlakoch, ktoré zablúdili.
Príbehy, ktoré sa lepšie počúvajú, ako rozprávajú. Dostal som znovu chuť navštíviť ho, zahrať si sedmu a pri fľaši domácej sa započúvať do jeho vtipných aj vážnych príbehov nie jedného, ale stoviek rôznych životov. Nalial som si ešte jeden pohár a s myšlienkou naňho som sa vrátil dospať túto noc.

Poznanie rána

Nezdravte slnko v rifliach. Môžu sa potrhať.

Prebudenie č. 11

Ci pana.

- Cipana, cipana! Normálne že spím v Stropkove. A zrazu bum, ci pana Praha. Ale to ešte nič! Cipana bum druhý raz a Barcelona. Cipana, cipana!