Undergroundové raňajky. Káva, cigareta a Bach. C-dur pre čelo. Vzum-vzum-vzum. Mám rád sobotné prebúdzanie. Čelo zuní podobne ako v hlave a ak by som vypol to z reprákov, v hlave by neprestávalo. Tak nechávam pusteného Bacha, nech nemyslím na zunenie v hlave. Poškrabanie po tvári mi pripomenulo, že by som sa mal oholiť. Strnisko je fajn, keby bolo husté, ale tento porast musí ísť dole hlavne z estetických dôvodov. Vytrepem sa do kúpeľne, natriem si tvár penou na holenie a zapálim cigaretu. Tuším som to videl niekde vo filme, holenie s cigaretou. A do toho rozhovor cez otvorené dvere. Akoby nebol čas tieto veci oddeliť. Multitasking. Rezné rany na krku mi pripomenuli, že by som si už konečne mohol kúpiť novú žiletku. Samozrejme na to v obchode zabudnem a dorezaný budem aj nabudúce. Fúúú ...
Hodím na seba najčistejšiu špinavú košeľu, ktorú nájdem v skrini (ako vraví Johnny Cash), svetlé džíny s dierou na pravom kolene, ktoré mám už asi desať rokov, obľúbené tenisky a vydám sa do mesta. Na ulici je rušno ako v bežnú sobotu, turisti sa premávajú zľava doprava, jedni vychádzajú, iní vchádzajú do vychýrenej krčmy/reštaurácie ešte snáď z čias Rakúsko - Uhorska. Vnútri znie klasická heligónka, mám chuť zájsť, sadnúť si do rohu, dať si pivo a tatarák. Sobotné neskoré dopoludnie, teda skoro čas obeda. Keďže som raňajkoval, hladný nie som. Mierim do antikvariátu na rohu dvoch nenápadných ulíc, pozdravím sa s pánom Přemkom, postarším chlapíkom s hustými šedivými vlasmi a bradou, spýtam sa ho na nejaké novinky, odporúči mi kožené vydanie Cyrana v preklade od Vrchlického z konca 19. storočia, no proste tomu sa odolať nedá. Zájdem za ďalší roh, sadnem si do kaviarne, objednám si kávu, zapálim cigaretu, otvorím knihu a na hodinku nevnímam svet okolo seba, čo sa mi v práve tento deň stane osudným.
Počas mojej duševnej neprítomnosti sa totiž v kaviarni udiala zvláštna vec, ktorú som svojou neopatrnosťou vlastne sám zavinil. Pri sadaní k stolu pri okne som stoličkou jemne drgol do poličky, na ktorej okrem kníh bola aj malá gumová loptička, výdobytok stále prítomných detských čias socializmu. Loptička zoskočila z poličky na zem a kotúľala sa krížom-krážom po kaviarni, až skončila pri jedinom voľnom stole mierne napravo od môjho. Chvíľku tam len tak ležala a nikto si ju nevšimol. Asi po pol hodine do kaviarne vstúpila slečna, sadla si k tomu voľnému stolu a objednala si kávu a minerálku. Mladá barmanka, ktorú prijali len pred pár dňami, jej doniesla kávu, na minerálku však zabudla. Keď sa približovala už s minerálkou k stolu so slečnou, nevšimla si loptičku, ktorá ležala v smere jej cesty a stúpila na ňu. Mierne sa zľakla, fľaša minerálky a prázdny pohár na jej tácke stratil rovnováhu a spadol na stôl, kde prevrhol šálku s kávou na celý stôl a trošku sa mix kávy a minerálky prevrhol aj na šaty danej slečny. Nastal zmätok, začalo sa ospravedlňovanie, utieranie stola. Slečna si teda objednala ďalšiu kávu a minerálku, samozrejme už na účet kaviarne a barmanka ju poprosila, či si nemôže sadnúť niekde inde, kým dá obliaty stôl do poriadku. Keďže som sedel za stolom so štyrmi stoličkami, slečna sa na mňa usmiala, čo som v tej dobe vôbec neregistroval a sadla si k môjmu stolu, krížom odo mňa, ako klasickí cudzinci, ktorí sa nepoznajú, ale pre nedostatok miesta zdieľajú spoločný priestor. Nič z toho, čo sa stalo som nevnímal, ponorený do nádherných veršov nadčasovej divadelnej hry.
Neviem, koľko času ubehlo a čo ma prinútilo dvihnúť zrak a odtrhnúť sa od myšlienok a veršov. No keď som to spravil, zbadal som, že na mňa hľadia dve zelené oči. Usmial som sa a ona pochopila, že som si ju konečne všimol. Kávu mala dopitú, minerálku ešte nie.
- Ahoj, - oslovil som ju ako slušný mladý muž.
- Ahoj, - odpovedala ako slušná mladá žena, - chcela som sa spýtať, či si môžem prisadnúť, ale bol si ďaleko. Čo to je?
- To sa mi občas stáva. Cyrano od Rostanda. Moja hra.
- Aha, poznám, ale nečítala som.
- Je to skvelá hra, úžasný preklad, ktorý vznikol len rok či dva po originálnom vydaní hry a stále je skvelý a ľahko čitateľný. Počkaj, niečo Ti prečítam.
A nalistoval som Cyranovu pasáž zo súboja v hoteli burgundskom, „... svůj širák odhazuji v dáli...“ Chvíľu som čítal, občas dvihol zrak a hľadel jej do zelených očí. Vtedy som dostal fantastický nápad. Prestal som, nalistoval som o pár strán ďalej, tretie jednanie, šiesta scéna, záhrada s balkónom.
- Toto je moja obľúbená scéna, ale je to dialóg. Skús ho so mnou. Je to niečo na štýl Romea a Júlie, vieš, balkón, ale podľa mňa je to lepšie.
Usmiala sa naširoko, ukázala rovné biele zuby a ja som si mohol počítať prvé plus. Vysvetlil som jej, čo k danej scéne viedlo a videl som na nej, že aj ona začala hrať svoju hru. Viac sa smiala, prerušovala môj výklad rôznymi vtipnými poznámkami a trvalo nám, kým sme sa k čítaniu dostali. Sadla si ku mne a začali sme. Bolo to veľmi magických pár minút. Svojej role sa zmocnila presvedčivo, príjemne sme sa zabavili. Po skončení sme sa ešte dlho príjemne bavili o hraní, o veršoch, o divadle, o vzťahoch v knihách a ku knihám, o živote. Úplne si ma získala svojou otvorenosťou skúšať netradičné veci ako čítanie Cyrana s neznámym mladíkom uprostred kaviarne v jedno neurčité sobotné popoludnie.
- Už musím ísť, idem za mamou. Bolo to príjemné posedenie.
- Vskutku príjemné. Ďakujem za otvorenosť. Ehm, prídeš aj zajtra?
- Nie, - a už je to tu. Bolo to fajné, ale stačilo, určite má priateľa a toto bola len jej ďalšia kratochvíľa, ďalší flirt, ktorý jej pohladil ego, - ale môžeme sa tu zas stretnúť v sobotu.
Usmiala sa znova a to už bolo tretie plus.
- Budem sa tešiť, - povedal som a bolo to na mne aj vidieť, že sa budem naozaj tešiť, - pekný zvyšok dňa, Roxanne.
- Pekný deň aj tebe, Cyrano.
Pod mojimi nohami som zbadal gumovú loptičku, ktorá celú túto zvláštnu udalosť zapríčinila. Zdvihol som ju a položil na poličku za mnou, hoci som nevedel, že tam celý čas patrila. Možno niekomu ďalšiemu spôsobí podobný osudový zážitok.
