Vrazil doňho okoloidúci hlúčik cudzincov a hneď sa mu začali ospravedlňovať. Nič sa nestalo, bavte sa ďalej. Na preplnenej ulici stál asi päť minút, skúmal ľudí prechádzajúcich okolo neho z oboch strán, obojstranný prúd. Z šedivej oblohy padla prvá kvapka, aj keď to na dážď vôbec nevyzeralo. Čakal a rozmýšľal, čo sa bude diať, čo by sám mal spraviť. Pohyb bolo to, čo mu chýbalo. Zastavil sa a nešlo to. Pohľady sa im ešte ďalších päť minút nestretli. Zapálená cigareta mu pomaly dotlela, potiahol si z nej len raz. Keď sa konečne na seba pozreli, neubránili sa úsmevu. Akoby sa tá hádka, pre ktorú z trucu prešla na druhú stranu ulice, vôbec neodohrala. Podľa jej očí, jediných dvoch pevných bodov, z ktorých mohol vyčítať jej nálady, uvážil, že je čas prejsť k nej. Pristúpiť a znova jej povedať, že je krava. Usmial sa ešte viac a nevydržal to. Zlato, si krava.
*
Do nej ľudia nevrážali. Jej charizma vytvárala okolo nej akýsi štít, od ktorého sa ľudia odrážali do iných strán, míňali ju. Občas naňho pozrela, či si to náhodou nerozmyslel, ale zdal sa byť duchom úplne mimo. Aj na ňu kvapla prvá kvapka a začala byť nervózna, lebo moknúť na ulici plnej ľudí nemala toto popoludnie v pláne. Mali byť spolu, mala byť s ním, vedľa neho, pri ňom a nie takto. Ale sám si za to môže, keď je taký blbec. Už mu to aj stihla samozrejme povedať a potom si pekne odpochodovala na druhú stranu. Aj cigaretu už vyfajčila celú a dala by si ešte jednu. Joj! To je blbec! Pomedzi hlavy striedavého prúdu ľudí sa im stretli pohľady. Závidela vetru, že mu môže rozhadzovať vlasy. Odvrátila zrak a len kútikom oka sledovala, ako sa k nej blíži. Po jeho slovách sa snažila zachovať chladne, ale bezúspešne. No, som. No a čo!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára