A je to tu. Znova ten čas, rok sa stretol s rokom, podali si ruky, jeden si zaspomínal, druhý dúfa v lepšie zajtrajšky. Tento rok by ste si však nemali nechať ujsť nasledujúce video. The Star Wars Holiday Special.
Vážne sa na to nedá pozerať bez toho, aby ste si to kedykoľvek zastavili, predýchali, utreli slzy od smiechu a odložili pokračovanie na neskôr. Naozaj je toho príliš veľa, odporúčam v malých dávkach.
Prajem všetkým Šťastné a veselé Vianoce a pohodový vstup do Nového roka, tentokrát s jedenástkou na konci. Všetko je žlté!
nedeľa, decembra 19, 2010
sobota, decembra 11, 2010
štvrtok, novembra 25, 2010
Prebudenie č. 16
Skriňa.
Keď som sa snažil natiahnúť si skrčenú nohu, zistil som, že to neide a kopol som do nejakej drevenej dosky. Prebudil som sa v pokrútenej polohe sediac na nejakých tričkách s hlavou medzi kabátmi a košeľami. Paráda, pomyslel som si a rozmýšľal, kde to vlastne som a čo tam robím. Pokúsil som sa zatlačiť na drevenú stenu po ľavej ruke, ale nešlo to. Pri pokuse posunúť ju kĺzom som mal viac šťastia.
Do skrine sa vlialo denné svetlo, ktoré mi na moment zaslepilo oči, ale potom som ju zbadal. Uprostred izby si na drevenej dlážke kreslilo na papier malé dievčatko. Chvíľku som sa na ňu len tak spomedzi košieľ a sák díval a rozmýšľal, ako ju nevystrašiť. Pri následnom malom pohybe nôh som zhodil jeden vešiak na zem. Dievčatko sa pozrelo mojim smerom, usmiala sa, vstala a podišla bližsie. V tých červených šatách a kučeravých svetlých vláskoch vyzerala božsky nevinne.
- Čo tam robíš ? - opýtala sa ma.
Prekvapila ma jej rozvážnosť a pokoj. Snažil som sa usmiať a o niečo som sa pokúsil.
- Strážim veci a poklady ukryté v tejto skrini. - snáď sa chytí.
- A kde máš meč ?
- Meč ?
- No ako môžeš strážiť bez meča ? - dostala ma táto chytrá mladá dáma.
- Ja som čarodejník, mne meč netreba. Ja mám čary a kúzelné formulky. - snáď jej to bude stačiť. Zjavne sa jej to nepáčilo a tak sa rozhliadla po skrini.
- Jéééj, farebná košeľa! - skočila mi nohou priamo do rozkroku a stiahla jednu veľmi farebnú kvetovanú košeľu. Trošku neohrabane si ju obliekla, vyhrnula rukávy, skontrolovala sa v zrkadle a šla si znova kresliť na dlážku. Bola tak neuveriteľne krásna, že som ju mal chuť objať. A potom ma dostala vetou, ktorá ma spravila najšťastnejším na svete.
- Ocko, som hladná. Vylezieš už a spravíš mi chlebík ?
Keď som sa snažil natiahnúť si skrčenú nohu, zistil som, že to neide a kopol som do nejakej drevenej dosky. Prebudil som sa v pokrútenej polohe sediac na nejakých tričkách s hlavou medzi kabátmi a košeľami. Paráda, pomyslel som si a rozmýšľal, kde to vlastne som a čo tam robím. Pokúsil som sa zatlačiť na drevenú stenu po ľavej ruke, ale nešlo to. Pri pokuse posunúť ju kĺzom som mal viac šťastia.
Do skrine sa vlialo denné svetlo, ktoré mi na moment zaslepilo oči, ale potom som ju zbadal. Uprostred izby si na drevenej dlážke kreslilo na papier malé dievčatko. Chvíľku som sa na ňu len tak spomedzi košieľ a sák díval a rozmýšľal, ako ju nevystrašiť. Pri následnom malom pohybe nôh som zhodil jeden vešiak na zem. Dievčatko sa pozrelo mojim smerom, usmiala sa, vstala a podišla bližsie. V tých červených šatách a kučeravých svetlých vláskoch vyzerala božsky nevinne.
- Čo tam robíš ? - opýtala sa ma.
Prekvapila ma jej rozvážnosť a pokoj. Snažil som sa usmiať a o niečo som sa pokúsil.
- Strážim veci a poklady ukryté v tejto skrini. - snáď sa chytí.
- A kde máš meč ?
- Meč ?
- No ako môžeš strážiť bez meča ? - dostala ma táto chytrá mladá dáma.
- Ja som čarodejník, mne meč netreba. Ja mám čary a kúzelné formulky. - snáď jej to bude stačiť. Zjavne sa jej to nepáčilo a tak sa rozhliadla po skrini.
- Jéééj, farebná košeľa! - skočila mi nohou priamo do rozkroku a stiahla jednu veľmi farebnú kvetovanú košeľu. Trošku neohrabane si ju obliekla, vyhrnula rukávy, skontrolovala sa v zrkadle a šla si znova kresliť na dlážku. Bola tak neuveriteľne krásna, že som ju mal chuť objať. A potom ma dostala vetou, ktorá ma spravila najšťastnejším na svete.
- Ocko, som hladná. Vylezieš už a spravíš mi chlebík ?
utorok, novembra 16, 2010
streda, apríla 07, 2010
Prebudenie č. 15
Daydream.
Uprostred kamenného námestia stála fontána, v ktorej si hasili smäd miestne holuby a papagáje. Subtropickú atmosféru dotváralo asi desať paliem roztrúsených nepravidelne, akoby vyrástli tam, kde sa ujali semienka.
V sparnom popoludní som sedel na terase reštaurácie a chladil sa turkom a minerálkou. Na malom stole pre dvoch boli ešte okrem kávy a sklenenej fľaše aj dva čisté poháre na víno, ktoré tam čašník z nejakého dôvodu nechal, hoci som sedel sám. Hlavu som mal plnú myšlienok z predchádzajúcich dní.
Už si nepamätám hlavný dôvod, prečo som sa v tomto meste ocitol. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s ušľachtilosťou výmeny kultúrnych znalostí, no jediné, čo sa doteraz vymieňalo, boli len sliny a iné telesné tekutiny. Povrchnosť a prázdnota vzťahov v tomto meste vytvárala dojem akéhosi hotela, kde sa všetci zabávajú na chodbe a do izieb sa zavrú len za účelom vylučovania a súlože. Ak boli za bohémov v minulom storočí označovaní "umelci" povaľujúci sa po kluboch a baroch, debatujúci o nezmyselnosti existencie, potom naozaj neviem nájsť názov pre "bohémov" schopných stratiť pri debate najviac ak päť viet a radšej sa hneď vrhnúť do tmavých hlučných sál hľadajúc oči, ktoré nebudú chcieť spoznávať, len prosto žiť. Schopnosť všimnúť si vnútorne zaujímavého človeka klesá v tomto prípade na nulu.
Z myšlienok ma vytrhol čašník pýtajúci sa, či niečo nepotrebujem. Dopil som kávu a zrak mi spočinul na pohári na víno. Môj bol stále čistý, ale v druhom bolo na dne trochu nedopitého červeného vína a na okraji odtlačok červeného rúžu. Zaplatil som a vnútorne zahanbený som sa šiel z toho môjho pokrytectva opiť do najbližšieho baru.
Uprostred kamenného námestia stála fontána, v ktorej si hasili smäd miestne holuby a papagáje. Subtropickú atmosféru dotváralo asi desať paliem roztrúsených nepravidelne, akoby vyrástli tam, kde sa ujali semienka.
V sparnom popoludní som sedel na terase reštaurácie a chladil sa turkom a minerálkou. Na malom stole pre dvoch boli ešte okrem kávy a sklenenej fľaše aj dva čisté poháre na víno, ktoré tam čašník z nejakého dôvodu nechal, hoci som sedel sám. Hlavu som mal plnú myšlienok z predchádzajúcich dní.
Už si nepamätám hlavný dôvod, prečo som sa v tomto meste ocitol. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s ušľachtilosťou výmeny kultúrnych znalostí, no jediné, čo sa doteraz vymieňalo, boli len sliny a iné telesné tekutiny. Povrchnosť a prázdnota vzťahov v tomto meste vytvárala dojem akéhosi hotela, kde sa všetci zabávajú na chodbe a do izieb sa zavrú len za účelom vylučovania a súlože. Ak boli za bohémov v minulom storočí označovaní "umelci" povaľujúci sa po kluboch a baroch, debatujúci o nezmyselnosti existencie, potom naozaj neviem nájsť názov pre "bohémov" schopných stratiť pri debate najviac ak päť viet a radšej sa hneď vrhnúť do tmavých hlučných sál hľadajúc oči, ktoré nebudú chcieť spoznávať, len prosto žiť. Schopnosť všimnúť si vnútorne zaujímavého človeka klesá v tomto prípade na nulu.
Z myšlienok ma vytrhol čašník pýtajúci sa, či niečo nepotrebujem. Dopil som kávu a zrak mi spočinul na pohári na víno. Môj bol stále čistý, ale v druhom bolo na dne trochu nedopitého červeného vína a na okraji odtlačok červeného rúžu. Zaplatil som a vnútorne zahanbený som sa šiel z toho môjho pokrytectva opiť do najbližšieho baru.
nedeľa, apríla 04, 2010
Video dňa
Po žúrke stojí opitý nočný stolík na autobusovej zastávke a čaká na nočák. Autobus príde, otvoria sa dvere, zopár ľudí vystúpi, jeden nastúpi, no nočný stolík stojí ďalej.
- Tak nastupuješ ? - opýta sa nočák silným, zvonivým hlasom.
Nočný stolík odpovie:
- Nie, pôjdem ďalším, čakám ešte na lampu s budíkom.
- Tak nastupuješ ? - opýta sa nočák silným, zvonivým hlasom.
Nočný stolík odpovie:
- Nie, pôjdem ďalším, čakám ešte na lampu s budíkom.
sobota, januára 23, 2010
sobota, januára 09, 2010
Prebudenie č. 14
(Ne) reálne.
Otvoril som oči a bolo svetlo. Jasné, denné, relatívne tiché, keď si vezmete, že tma je tichá a svetlo je hlasné. Denné ticho bolo príjemné. Moje prvé kroky viedli na terasu, ktorá sa troma schodmi vnárala do piesku pláže. Nebo aj more dnes boli jasné, dokonale som videl čiaru, ktorá rozdeľovala modrú od modrej, aj keď obe mali úplne rovnaký odtieň. Tá čiara sa nikde nekončila. Vedel som to.
Otvoril som oči a bolo ticho. Tmavé, ale nie temné, keď si vezmete tmavý les a temný les. Predmety som poznal podľa tónu, ktorí vydávali. Malé zneli vysoko, ľahké zneli čisto, veľké zneli nízko, ťažké šumeli. Moje prvé kroky viedli na terasu jednočiarkovaného G, z korej viedli tri schody akordu D-dur do ostrých tónov piesku. Aj dnes bolo more aj nebo čisté, dokonale som počul tón, ktorý oddeľoval e-mol od e-mol, aj keď oba mali tú istú farbu. Ten tón sa nikde nekončil. Vedel som to.
Otvoril som oči a bola sloboda. Prirodzená a nepodmienená, keď si vezmete, že podmienkou slobody je istá rozumnosť v konaní. Pocit voľnosti bol prirodzený. Bez pohnutia nôh som sa takmer bez kontaktu s podlahou presunul skrz zatvorené dvere na terasu, ktorej okraj plynule splýval s pieskom pláže. Dnes bolo nebo aj more príjemné, dokonale som cítil rovnováhu, ktorá umožňovala čajkám a rybám naháňať sa po celom obzore, v mori a na nebi. Jedna modrá, jeden e-mol, bez hranice. Tá nikdy neexistovala. Aj to som vedel.
Otvoril som oči a bolo svetlo. Jasné, denné, relatívne tiché, keď si vezmete, že tma je tichá a svetlo je hlasné. Denné ticho bolo príjemné. Moje prvé kroky viedli na terasu, ktorá sa troma schodmi vnárala do piesku pláže. Nebo aj more dnes boli jasné, dokonale som videl čiaru, ktorá rozdeľovala modrú od modrej, aj keď obe mali úplne rovnaký odtieň. Tá čiara sa nikde nekončila. Vedel som to.
Otvoril som oči a bolo ticho. Tmavé, ale nie temné, keď si vezmete tmavý les a temný les. Predmety som poznal podľa tónu, ktorí vydávali. Malé zneli vysoko, ľahké zneli čisto, veľké zneli nízko, ťažké šumeli. Moje prvé kroky viedli na terasu jednočiarkovaného G, z korej viedli tri schody akordu D-dur do ostrých tónov piesku. Aj dnes bolo more aj nebo čisté, dokonale som počul tón, ktorý oddeľoval e-mol od e-mol, aj keď oba mali tú istú farbu. Ten tón sa nikde nekončil. Vedel som to.
Otvoril som oči a bola sloboda. Prirodzená a nepodmienená, keď si vezmete, že podmienkou slobody je istá rozumnosť v konaní. Pocit voľnosti bol prirodzený. Bez pohnutia nôh som sa takmer bez kontaktu s podlahou presunul skrz zatvorené dvere na terasu, ktorej okraj plynule splýval s pieskom pláže. Dnes bolo nebo aj more príjemné, dokonale som cítil rovnováhu, ktorá umožňovala čajkám a rybám naháňať sa po celom obzore, v mori a na nebi. Jedna modrá, jeden e-mol, bez hranice. Tá nikdy neexistovala. Aj to som vedel.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
