Veselé Vianoce ...

Veselé Vianoce prajem všetkým, predovšetkým všetkým homo sapiens sapiens (áno, 2x) ... a šťastný a šťastlivý Nový rok, ten nasledujúci. Všetko je žlté :-)

Prebudenie č. 7

Ako som predbehol smrť.

Vystúpil som z vlaku metra a davom som sa nechal unášať smerom k eskalátoru. Tesne pred ním sa vytvoril lievik a ľudia pomaly po jednom alebo po dvoch nastupovali na schodíky. Aj mne sa jeden ušiel. Lenže bolo mi na ňom trošku dlho, tak som po ľavej strane začal pomaly vystupovať smerom hore. Nikto predo mnou nešiel, nikto ma vo výstupe nenasledoval, občas som musel poprosiť ľudí, aby sa trošku posunuli a nechali ma prejsť. Asi po štyridsiatich-päťdesiatich schodoch už nikto, až na jedného pána asi desať schodov vyššie, nestál. Zastavil som sa vedľa neho, potreboval som si oddýchnuť. Schody eskalátora vedia dať zabrať. Chlapík mal oblečený riadne drahý oblek, košeľu, kravatu, topánky sa mu leskli, až som sa v nich videl. Pozrel sa na mňa a začal:

- Ahoj, chlapče.

Slušnosť káže odpovedať, ale chcel som sa aj trošku pobaviť.

- Zdravím, pán Smrť. 

Zrejme to nečakal, no hneď sa chytil.

- Konečne sa stretávame. 

- To hej, "konečne". A čo Vy tak? Ako sa darí?

- Ale, to vieš, stále plno práce, zo záťahu na záťah. Len ľuďom sa nejak nechce.

- A čo ste čakali? Že Vám pôjdu oproti? Veď pozrite, stoja, ani sa nehnú.

- Stoja? Veď sa hýbu. Všetci sa hýbeme, smerom hore.  - trošku hľadal, kam mierim.

- Oni vidia, že sa hýbu. Mne sa vidí, že stoja. 

- To je vec pohľadu. Tak či onak, stále dojdeme do cieľa. Hore.

- To áno. Dojdeme hore. Ale ja potrebujem ísť ďalej. Tam hore to pre mňa nekončí. Ak mi teda dovolíte, budem pokračovať vo výstupe.

Pomaly sa usmial a bolo mu jasné, že sa naša debata skončila.

- Tak sa drž, chlapče. Veľa šťastia.

Do konca schodov chýbalo len pár, no aj napriek tomu som sa ich rozhodol vyšľapať. S posledným krokom som sa prebudil do zasneženého rána. Čo už. Treba žiť. "Hore" to fakt nekončí.