Opatrne som si sadol na posteľ, pozrel na hodinky, ktoré ukazovali niečo málo po pol jednej po obede. Za závesom som cítil slnečné lúče a v duchu som zanadával, že som ich znova polovičku zmeškal. Hodil som pohľad smerom na vankúš, jemne som odhrnul vlasy z tváre neznámej, ktorá mi spríjemňovala túto noc. Otvorila svoje oči tak, ako ich celý večer otvorené nemala, snáď až na stoštyridsať percent. Trvalo jej asi tri sekundy, kým si dala veci dokopy a znova ich jemne privrela.
- Bré ránko, – povedal som potichu a nenútene som sa usmial, lebo nič nie je horšie ako sa po spoločnej noci zobudiť vedľa chlapa, ktorý sa na slečnu buď vyškiera, akoby vyšiel na Everest bez kyslíka a bez šerpu, alebo mračí, akoby v hlave dával dokopy, ako jej jemne naznačiť, aby čo najrýchlejšie vypadla.
Otvorila oči, premerala si ma ešte raz a bez pohnutia pier zo seba vydala len niečo ako „mmm“. A je to tu.
- Ráno nerozrpávaš, – nebola to otázka, skôr konštatovanie.
- Mhh, – prišlo ako odpoveď spoločne s jemným náznakom úsmevu.
- Kafe?
- Mhh, - pomalými pohybmi sa začala naťahovať ako mačka.
Podišiel som k stolu, naplnil dva hrnčeky instantnou kávou a nechal zovrieť vodu v kanvici. Odhrnul som záves a usmial sa do slnka. Krásny deň.
- Neviem, čo s tým máte. „Ráno nerozprávam“. Vyspal som sa skvele, je nádherný deň, mám toľko energie, že práve mám chuť rozprávať, baviť sa. Je pol jednej, polovička dňa v čude. Kebyže mám rádio, tak počúvam Zákrutu a som ticho, ale takto... chce sa mi kecať. Máš smolu: nerozprávaš, budeš ma počúvať.
Pozerala na mňa so zdvihnutým ľavým obočím. Jej ranným dorozumievacím prostriedkom bola teda mimika. Rozmýšľal som, či ma neskôr prekvapí aj nejakými gestami, hlavne veľavravným vztýčeným prostredníkom. Horúcou vodou som zalial kávu a jeden hrnček som položil na nočný stolík ku posteli.
- Sníval sa mi skvelý sen. Sedel som na železnom tróne a prišiel ku mne Don Vito Corleone s Tomom Hagenom a Lucom Brasim a opýtal sa ma, či by som mu nepomohol s mladým Michaelom, lebo sa skrýva na Sicílii pred zabijakmi zo znepriatelenej rodiny. Dal som mu jedno dračie vajce a povedal, že keď sa drak vyliahne, potom môže Michaela z toho ostrova preniesť a spoločne môžu zneškodniť tých zabijakov. Lenže z toho vajca sa vyliahol Falco, lietajúci pes. Nič však nebolo stratené, lebo Falco začal spievať Der Kommissar a zabijaci sa zľakli a „išli na matrace“. Ďalej už nepamätám, ale túto noc som určite nikoho nezastrelil.
K jej ľavému zdvihnutému obočiu sa medzičasom pridalo aj pravé. Opatrne sa posadila, podoprela sa rukami a začala s rozcvičkou: nafukovanie líc, hýbanie perami, otváranie úst najviac, ako to šlo. Zamerala ma a asi po pol minúte neprerušovaného očného kontaktu sa ma jemne zamatovým, piafovským hlasom opýtala.
- To vždy ráno rozprávaš také blbosti? - v jej očiach som videl, že tú otázku myslí smrteľne vážne a nech si teda radšej rozmyslím, čo odpoviem.
- Aj včera si mi rozprával také blbosti? - našťastie pre mňa tú smrteľnú vážnosť v sebe nedokázala dlho držať, začala sa smiať a neveriacky krútiť hlavou.
- Že ja furt natrafím na magora...
Pokrčil som ramenami, usmial som sa a vliezol k nej do postele, nech sa tá dobrá nálada nestratí len tak vo vzduchu.
