Hodím na seba najčistejšiu špinavú košeľu, ktorú nájdem v skrini (ako vraví Johnny Cash), svetlé džíny s dierou na pravom kolene, ktoré mám už asi desať rokov, obľúbené tenisky a vydám sa do mesta. Na ulici je rušno ako v bežnú sobotu, turisti sa premávajú zľava doprava, jedni vychádzajú, iní vchádzajú do vychýrenej krčmy/reštaurácie ešte snáď z čias Rakúsko - Uhorska. Vnútri znie klasická heligónka, mám chuť zájsť, sadnúť si do rohu, dať si pivo a tatarák. Sobotné neskoré dopoludnie, teda skoro čas obeda. Keďže som raňajkoval, hladný nie som. Mierim do antikvariátu na rohu dvoch nenápadných ulíc, pozdravím sa s pánom Přemkom, postarším chlapíkom s hustými šedivými vlasmi a bradou, spýtam sa ho na nejaké novinky, odporúči mi kožené vydanie Cyrana v preklade od Vrchlického z konca 19. storočia, no proste tomu sa odolať nedá. Zájdem za ďalší roh, sadnem si do kaviarne, objednám si kávu, zapálim cigaretu, otvorím knihu a na hodinku nevnímam svet okolo seba, čo sa mi v práve tento deň stane osudným.
Počas mojej duševnej neprítomnosti sa totiž v kaviarni udiala zvláštna vec, ktorú som svojou neopatrnosťou vlastne sám zavinil. Pri sadaní k stolu pri okne som stoličkou jemne drgol do poličky, na ktorej okrem kníh bola aj malá gumová loptička, výdobytok stále prítomných detských čias socializmu. Loptička zoskočila z poličky na zem a kotúľala sa krížom-krážom po kaviarni, až skončila pri jedinom voľnom stole mierne napravo od môjho. Chvíľku tam len tak ležala a nikto si ju nevšimol. Asi po pol hodine do kaviarne vstúpila slečna, sadla si k tomu voľnému stolu a objednala si kávu a minerálku. Mladá barmanka, ktorú prijali len pred pár dňami, jej doniesla kávu, na minerálku však zabudla. Keď sa približovala už s minerálkou k stolu so slečnou, nevšimla si loptičku, ktorá ležala v smere jej cesty a stúpila na ňu. Mierne sa zľakla, fľaša minerálky a prázdny pohár na jej tácke stratil rovnováhu a spadol na stôl, kde prevrhol šálku s kávou na celý stôl a trošku sa mix kávy a minerálky prevrhol aj na šaty danej slečny. Nastal zmätok, začalo sa ospravedlňovanie, utieranie stola. Slečna si teda objednala ďalšiu kávu a minerálku, samozrejme už na účet kaviarne a barmanka ju poprosila, či si nemôže sadnúť niekde inde, kým dá obliaty stôl do poriadku. Keďže som sedel za stolom so štyrmi stoličkami, slečna sa na mňa usmiala, čo som v tej dobe vôbec neregistroval a sadla si k môjmu stolu, krížom odo mňa, ako klasickí cudzinci, ktorí sa nepoznajú, ale pre nedostatok miesta zdieľajú spoločný priestor. Nič z toho, čo sa stalo som nevnímal, ponorený do nádherných veršov nadčasovej divadelnej hry.
Neviem, koľko času ubehlo a čo ma prinútilo dvihnúť zrak a odtrhnúť sa od myšlienok a veršov. No keď som to spravil, zbadal som, že na mňa hľadia dve zelené oči. Usmial som sa a ona pochopila, že som si ju konečne všimol. Kávu mala dopitú, minerálku ešte nie.
- Ahoj, - oslovil som ju ako slušný mladý muž.
- Ahoj, - odpovedala ako slušná mladá žena, - chcela som sa spýtať, či si môžem prisadnúť, ale bol si ďaleko. Čo to je?
- To sa mi občas stáva. Cyrano od Rostanda. Moja hra.
- Aha, poznám, ale nečítala som.
- Je to skvelá hra, úžasný preklad, ktorý vznikol len rok či dva po originálnom vydaní hry a stále je skvelý a ľahko čitateľný. Počkaj, niečo Ti prečítam.
A nalistoval som Cyranovu pasáž zo súboja v hoteli burgundskom, „... svůj širák odhazuji v dáli...“ Chvíľu som čítal, občas dvihol zrak a hľadel jej do zelených očí. Vtedy som dostal fantastický nápad. Prestal som, nalistoval som o pár strán ďalej, tretie jednanie, šiesta scéna, záhrada s balkónom.
- Toto je moja obľúbená scéna, ale je to dialóg. Skús ho so mnou. Je to niečo na štýl Romea a Júlie, vieš, balkón, ale podľa mňa je to lepšie.
Usmiala sa naširoko, ukázala rovné biele zuby a ja som si mohol počítať prvé plus. Vysvetlil som jej, čo k danej scéne viedlo a videl som na nej, že aj ona začala hrať svoju hru. Viac sa smiala, prerušovala môj výklad rôznymi vtipnými poznámkami a trvalo nám, kým sme sa k čítaniu dostali. Sadla si ku mne a začali sme. Bolo to veľmi magických pár minút. Svojej role sa zmocnila presvedčivo, príjemne sme sa zabavili. Po skončení sme sa ešte dlho príjemne bavili o hraní, o veršoch, o divadle, o vzťahoch v knihách a ku knihám, o živote. Úplne si ma získala svojou otvorenosťou skúšať netradičné veci ako čítanie Cyrana s neznámym mladíkom uprostred kaviarne v jedno neurčité sobotné popoludnie.
- Už musím ísť, idem za mamou. Bolo to príjemné posedenie.
- Vskutku príjemné. Ďakujem za otvorenosť. Ehm, prídeš aj zajtra?
- Nie, - a už je to tu. Bolo to fajné, ale stačilo, určite má priateľa a toto bola len jej ďalšia kratochvíľa, ďalší flirt, ktorý jej pohladil ego, - ale môžeme sa tu zas stretnúť v sobotu.
Usmiala sa znova a to už bolo tretie plus.
- Budem sa tešiť, - povedal som a bolo to na mne aj vidieť, že sa budem naozaj tešiť, - pekný zvyšok dňa, Roxanne.
- Pekný deň aj tebe, Cyrano.
Pod mojimi nohami som zbadal gumovú loptičku, ktorá celú túto zvláštnu udalosť zapríčinila. Zdvihol som ju a položil na poličku za mnou, hoci som nevedel, že tam celý čas patrila. Možno niekomu ďalšiemu spôsobí podobný osudový zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára