Pecitol som pri rachote, ktorý narobila kniha, keď som ju asi zhodil z nočného stolíka. Pred spaním si rád čítam. Počas spánku rozhadzujem rukami. Choroba z povolania. Posadil som sa, Magda sa našťastie neprebudila, obul som si papuče a keďže som vedel, že nasledujúcu pol hodinu určite nezaspím, šiel som sa napiť vody. S pohárom som zašiel do mojej pracovne a vzal si do ruky obľúbený koncert, ktorý som už dlho nepočul. Preskočil som úvodné andante a hneď sa vrhol na moderato. Hlboké tóny klavíra sa pomaly rozozvučali v mojej hlave a ja som sa zahľadel do ďalších nôt. Vždy mi čítanie nôt pripomínalo čítanie Braillovho písma. Prechádzate tón po tóne a ste nútený podvedome poklepkávať si prstom, ktorým sledujete noty, prípadne plávete dlaňou nad listom papiera a krúživými pohybmi dirigujete neviditeľný orchester vo vašej hlave. Pomaly sa do toho zapoja aj nohy, ktoré stláčajú pedále klavíra a už niet úniku. Sedíte v koncertnej sále, orchester vás doprevádza k vášmu partu a v tom prichádzate na rad vy a váš klavír. Ľahké party precítene, technicky náročné party s bravúrnou virtuozitou. Po štyroch stranách som už vedel, ako to bude pokračovať, oprel som sa hlbšie do kresla, zatvoril oči a ďalej počúval tie nádherné tóny. Koncert končil vysokým trilkom a malým g. Otovoril som oči, vo dverách stála Magda. Usmiala sa a začala tlieskať.
- Bravó. Bravó, maestro. No poď už spať, Ty virtuóz.
