Skriňa.
Keď som sa snažil natiahnúť si skrčenú nohu, zistil som, že to neide a kopol som do nejakej drevenej dosky. Prebudil som sa v pokrútenej polohe sediac na nejakých tričkách s hlavou medzi kabátmi a košeľami. Paráda, pomyslel som si a rozmýšľal, kde to vlastne som a čo tam robím. Pokúsil som sa zatlačiť na drevenú stenu po ľavej ruke, ale nešlo to. Pri pokuse posunúť ju kĺzom som mal viac šťastia.
Do skrine sa vlialo denné svetlo, ktoré mi na moment zaslepilo oči, ale potom som ju zbadal. Uprostred izby si na drevenej dlážke kreslilo na papier malé dievčatko. Chvíľku som sa na ňu len tak spomedzi košieľ a sák díval a rozmýšľal, ako ju nevystrašiť. Pri následnom malom pohybe nôh som zhodil jeden vešiak na zem. Dievčatko sa pozrelo mojim smerom, usmiala sa, vstala a podišla bližsie. V tých červených šatách a kučeravých svetlých vláskoch vyzerala božsky nevinne.
- Čo tam robíš ? - opýtala sa ma.
Prekvapila ma jej rozvážnosť a pokoj. Snažil som sa usmiať a o niečo som sa pokúsil.
- Strážim veci a poklady ukryté v tejto skrini. - snáď sa chytí.
- A kde máš meč ?
- Meč ?
- No ako môžeš strážiť bez meča ? - dostala ma táto chytrá mladá dáma.
- Ja som čarodejník, mne meč netreba. Ja mám čary a kúzelné formulky. - snáď jej to bude stačiť. Zjavne sa jej to nepáčilo a tak sa rozhliadla po skrini.
- Jéééj, farebná košeľa! - skočila mi nohou priamo do rozkroku a stiahla jednu veľmi farebnú kvetovanú košeľu. Trošku neohrabane si ju obliekla, vyhrnula rukávy, skontrolovala sa v zrkadle a šla si znova kresliť na dlážku. Bola tak neuveriteľne krásna, že som ju mal chuť objať. A potom ma dostala vetou, ktorá ma spravila najšťastnejším na svete.
- Ocko, som hladná. Vylezieš už a spravíš mi chlebík ?
