Slovo dňa.

Bifiďák.

Prebudenie č. 14

(Ne) reálne.

Otvoril som oči a bolo svetlo. Jasné, denné, relatívne tiché, keď si vezmete, že tma je tichá a svetlo je hlasné. Denné ticho bolo príjemné. Moje prvé kroky viedli na terasu, ktorá sa troma schodmi vnárala do piesku pláže. Nebo aj more dnes boli jasné, dokonale som videl čiaru, ktorá rozdeľovala modrú od modrej, aj keď obe mali úplne rovnaký odtieň. Tá čiara sa nikde nekončila. Vedel som to.
Otvoril som oči a bolo ticho. Tmavé, ale nie temné, keď si vezmete tmavý les a temný les. Predmety som poznal podľa tónu, ktorí vydávali. Malé zneli vysoko, ľahké zneli čisto, veľké zneli nízko, ťažké šumeli. Moje prvé kroky viedli na terasu jednočiarkovaného G, z korej viedli tri schody akordu D-dur do ostrých tónov piesku. Aj dnes bolo more aj nebo čisté, dokonale som počul tón, ktorý oddeľoval e-mol od e-mol, aj keď oba mali tú istú farbu. Ten tón sa nikde nekončil. Vedel som to.
Otvoril som oči a bola sloboda. Prirodzená a nepodmienená, keď si vezmete, že podmienkou slobody je istá rozumnosť v konaní. Pocit voľnosti bol prirodzený. Bez pohnutia nôh som sa takmer bez kontaktu s podlahou presunul skrz zatvorené dvere na terasu, ktorej okraj plynule splýval s pieskom pláže. Dnes bolo nebo aj more príjemné, dokonale som cítil rovnováhu, ktorá umožňovala čajkám a rybám naháňať sa po celom obzore, v mori a na nebi. Jedna modrá, jeden e-mol, bez hranice. Tá nikdy neexistovala. Aj to som vedel.