List.
Prebudil som sa do daždivého rána a vedľa seba som našiel ležať obálku s listom, v ktorom stálo toto:
"Odišiel som. Možno je Ti ľúto, že bez rozlúčenia, ale lúčili sme sa pomerne často aj bez toho, aby som niekam odchádzal. Prirodzené konce sú niekedy ešte prekvapujúcejšie. Život vážne stojí za to. A už sa teším na ten ďalší. Či už to bude jeden nekonečný alebo nekonečne veľa krátkych, vždy sa ho oplatí prežiť od začiatku až do konca. Prípadné nedorozumenia medzi nami mi, prosím Ťa, odpusť. Thomas Fantet de Lagny, francúzsky matematik 17. storočia, tesne pred smrťou neodpovedal na otázky týkajúce sa jeho zdravia, či niečo cíti, či ho niečo bolí. Keď sa ho jeho priateľ Maupertius opýtal, koľko je dvanásť na druhú, jasne odpovedal "sto štyridsať štyri". Ak si sa ma niekedy pýtal a nedostal odpoveď, možno si sa pýtal zle, tak sa už nehnevaj. Odišiel som, ale nezabudol. S pozdravom, Kamil"
List som zložil, otvoril som šuflík a hodil ho medzi ostatné, podobné listy, ktoré som si napísal pre prípad, že by som sa už neprebudil. Vážne neviem, nad čím som včera rozmýšľal. Zbytočne patetické, trápne, bez štipky humoru, zle dopasovaný citát, ktorý by sedel lepšie na inom mieste. Nabudúce použijem Puškina alebo Sternea, do tej doby možno aj Allena. Hlavne na neho čakám. Určite prekvapí.
