Helloween

Niektorí sme masky sami o sebe.

Písanie

Písať o písaní je veľmi príjemné. Začnem tým, že niečo chcem napísať na prázdny kúsok blogového papiera. Veta by už bola. Pokračujem tým, že sa mi to už pomaly zaplňuje slovami, ktoré nič neznamenajú, ale v tom samozrejme musí prísť nejaká zápletka, aby to aspoň niekto čítal a nakoniec nebol oklamaný alebo okradnutý o čas, ktorý strávil čítaním týchto riadkov. Zápletka je jasná: strata slov, nevôľa písať ďalej, nezmyselnosť myšlienok putujúcich z hlavy cez prsty k obrazovke. Došla múza. A samozrejme, zápletka sa musí zamotať ešte viac, došiel aj atrament. Slová sa zázračne nájdu pri náhodnom písaní písmen do mokrého piesku pláže mladým tajomným začínajúcim teplým umelcom, prípadne sa náhle objavia pri obede v písmenkovej polievke, a to prekvapí časníčku, ktorá si čmára na blok okrem objednávok aj amatérske haiku. Láska ako hrom, aj cez internet, aj v Seattli, aj v novembri, aj pretty woman. Písanie samozrejme pokračuje, ale na iný kus papiera, na ktorom je započatý nový príbeh, tentokrát už nie o písaní, ale o konečne normálnejších veciach.

Písanie o písaní, filmy o filmovaní filmov, pesničky o spievaní, divadelné predstavenia o divadelných hrách, myšlienky o myšlienkach ... nenájdu sa aj iné témy ?

Veta dňa

"Ktovie, či existuje život po svadbe ..."
(známy anonym)