Vražda.

V malej temnej uličke stál pri preplnených smetných košoch s malým dámskym revolverom, ktorý bol ešte horúci a dymil po nedávnom výstrele. O stenu domu si opierala hlavu a uprene mu hľadela do jeho zelených očí. Nebola v nich nenávisť, hnev, šialenstvo, ale úprimnosť a odhodlanie žiť, ktoré už dávno stratila. Ležala na zemi, nechcela sa pohnúť a život, ktorý už dávno nežila, v nej pomaly hasol. Konečne začala pociťovať aspoň kúsok citu, ktorý sa snažil preraziť cez hrubú vrstvu jej odmietavého postoja. Skonči to, povedala. S láskou a nehou na ňu pozeral a nechcel, ale príliš miloval okamihy života, ako sú tieto. Byť ten, ktorý berie, ten, ktorý dáva, byť sudcom aj katom, mať silu okamihu, mať moc, ktorá dokáže meniť život. Pomaly zdvíhal jej revolver a namieril ho na miesto, kde sa malo nachádzať jej srdce. Vydýchol spolu s výstrelom. Vydýchli spolu. On do života, ktorý vzal, ona z života, ktorý končila. Revolver znova zadymil. Oheň v jej očiach pomaly hasol, až sa úplne stratil do neprítomného pohľadu, ktorý tesne predtým uprela na temnú zamračenú oblohu. Koniec, tento život sa skončil.
V mieste, kde guľka zasiahla jej srdce, z tmavočervenej škvrny vyšľahla iskra, ktorá zapálila jej bielu blúzku. Oheň sa pomaly rozširoval po jej šatách a behom chvíľky horelo celé jej telo. Odstúpil o krok ďalej, keď plamene šľahali asi meter vysoko. Celá jej bytosť sa zahalila plameňmi, až jej telo nebolo vidieť. Farba plameňa sa z červeno-žltej zmenila na jasne zelenú. Malú temnú uličku oslepilo silné svetlo a zo zeleného plameňa postupne vystupovala nejasná silueta dokonalej ženy. Pristúpila k jeho zeleným očiam, vzala jeho ruku, v ktorej ešte stále držal revolver a usmiala sa naňho. Ďakujem, povedala. Ponúkol jej svoj kabát a spolu vykročili do svetiel mesta. V malej temnej uličke pri preplnených smetných košoch ostal kúsok popola z jej starého života.

Dve strany ulice.

Vrazil doňho okoloidúci hlúčik cudzincov a hneď sa mu začali ospravedlňovať. Nič sa nestalo, bavte sa ďalej. Na preplnenej ulici stál asi päť minút, skúmal ľudí prechádzajúcich okolo neho z oboch strán, obojstranný prúd. Z šedivej oblohy padla prvá kvapka, aj keď to na dážď vôbec nevyzeralo. Čakal a rozmýšľal, čo sa bude diať, čo by sám mal spraviť. Pohyb bolo to, čo mu chýbalo. Zastavil sa a nešlo to. Pohľady sa im ešte ďalších päť minút nestretli. Zapálená cigareta mu pomaly dotlela, potiahol si z nej len raz. Keď sa konečne na seba pozreli, neubránili sa úsmevu. Akoby sa tá hádka, pre ktorú z trucu prešla na druhú stranu ulice, vôbec neodohrala. Podľa jej očí, jediných dvoch pevných bodov, z ktorých mohol vyčítať jej nálady, uvážil, že je čas prejsť k nej. Pristúpiť a znova jej povedať, že je krava. Usmial sa ešte viac a nevydržal to. Zlato, si krava.

*

Do nej ľudia nevrážali. Jej charizma vytvárala okolo nej akýsi štít, od ktorého sa ľudia odrážali do iných strán, míňali ju. Občas naňho pozrela, či si to náhodou nerozmyslel, ale zdal sa byť duchom úplne mimo. Aj na ňu kvapla prvá kvapka a začala byť nervózna, lebo moknúť na ulici plnej ľudí nemala toto popoludnie v pláne. Mali byť spolu, mala byť s ním, vedľa neho, pri ňom a nie takto. Ale sám si za to môže, keď je taký blbec. Už mu to aj stihla samozrejme povedať a potom si pekne odpochodovala na druhú stranu. Aj cigaretu už vyfajčila celú a dala by si ešte jednu. Joj! To je blbec! Pomedzi hlavy striedavého prúdu ľudí sa im stretli pohľady. Závidela vetru, že mu môže rozhadzovať vlasy. Odvrátila zrak a len kútikom oka sledovala, ako sa k nej blíži. Po jeho slovách sa snažila zachovať chladne, ale bezúspešne. No, som. No a čo!

Zimná výprava

Náhle sa rozbehol dolu po schodoch, bral ich po jednom, nechcel riskovať pád, ale predsa len sa snažil dostať von čo najrýchlejšie. Na druhom poschodí sa pozdravil senilnej pani susede, ktorá ho znova nespoznala a začala mu nadávať do vandalov, ktorí rušia ticho v dome. Už dlho si nepamätala jeho meno, ani nič z jeho života, vedela však presne, kedy a v akom nákupnom centre sú zľavy na rožky a banány. Čo proste rozum nechce zabudnúť, to nezabudne. Hlavne, že má papier na senilitu.

Posledných šestnásť schodov si dal po dvoch a posledné štyri preskočil s efektným dopadom na obe nohy, strhnutie jednej desatinky za pohnutie ľavej nohy, priebežne prvé a jediné miesto v behu po schodoch. V chodbe sa rozbehol smerom k vchodovým dverám, ktoré boli samozrejme zamknuté, pretože dnešný svet je plný zlých ľudí, ktorí sa k nám chcú vlámať, a preto si musíme strážiť svoje súkromie, teda musíme sa zamykať. Vytiahol kľúče a naučeným spôsobom odomkol vchodové dvere.

Ako kladivom ho hneď z fleku udrel do tváre mráz. Netušil, čo to bol za úder, ale zasiahol obe líca, čelo, nos a bradu, teda celú tvár. Buď bola rukavica upravená, a teda súper podvádzal, alebo ho udrel naraz oboma rukami, čo by nedávalo zmysel. Proste nefér úder. Trvalo asi tri sekundy, kým sa spamätal z toho šoku, vydýchol teplý vzduch z pľúc, ktorý okamžite nabral viditeľné kontúry a zamkol za sebou dvere. Pozrel sa hore na modrú oblohu. Fajn, ešte ho nájdem.

Rozbehol sa k najbližšiemu rohu ulíc, pozrel sa hore a pozoroval tiene budov dopadajúce na budovy oproti. Okolné budovy boli všetky zhruba v rovnakej výške, každá mala asi 4-5 poschodí s vysokým stropom, klasický príklad architektúry centra mesta. Aby nič nevyčíňalo, aby bol na mesto krásny výhľad z kopca, aby sa výzor mesta nezhovädil nejakým vysokým mrakodrapom uprostred, božechráň nejakými vysokými administratívnymi budovami zo skla.

Žiadny z tieňov už v týchto neskorších poobedných hodinách nesiahal na električkovú trať, na cestu ani na chodník, každý bol už vo výške minimálne troch poschodí. Neostávalo mu veľa času. Rozmýšľal, ktorým smerom sa vyberie, mal dve alternatívy: buď neďaleké námestie alebo nábrežie rieky. Vzhľadom na pokročilý čas sa rozhodol pre rieku. Má širšie koryto, než je šírka námestia, tým pádom väčšia možnosť úspechu. Rozbehol sa teda smerom k rieke, ktorá cez mesto majestátne prechádzala akoby nič už niekoľko storočí. Cesta neviedla príliš rovno, musel sa prekľučkovať cikcakovito okolo štyroch rohov ulíc, lebo mestská zástavba v tejto časti bola extrémne zvláštne pravouhlá, keďže nekopírovala ani tok rieky, ani orientáciu kopca, na ktorom stála jedna celá štvrť mesta.

Pred poslednou križovatkou dvoch kolmých ulíc zahliadol rieku a vedel, že sa rozhodol správne. Na tvár mu vybehol len jemný náznak úsmevu, pretože mal líca zamrznuté a dych mu ich nestačil roztápať. Ešte takých tridsať - štyridsať metrov, pomyslel si, a je to v suchu. Ešte raz prejsť cestu, pozor na autá, autobus a električku, vbehol za roh a vedel, že je tam. Nebolo to ešte dokonalé, úplne by mu to stačilo, ale jeho povaha mu nedala a posielala ho ešte ďalej. Prebehol cez trávnatú plochu pri rieke, zastavil sa pri zábradlí, hlboko sa predklonil a snažil sa nabrať dych. Desať sekúnd, hoci sa to zdalo ako večnosť. Pomaly sa vzpriamil, natočil sa smerom na severozápad a otvoril oči.



Tesne nad budovami na druhej strane rieky žiaril cieľ jeho cesty, jeho hľadania, poklad na konci dúhy. Aj keď nedokázal pozerať priamo do slnka, s prižmúrenými očami začal zhlboka dýchať a naberať energiu, ktorú potreboval k životu. Ktorú potreboval, aby sa dokázal hýbať ďalej. Ktorú musel získať, aby si uvedomil, že stáť na mieste nemá význam. Podnikol cestu k slnečným lúčom aj v tejto zime a výsledok bol znamenitý. Vnútorný pokoj, vyrovnanosť, rozvaha, radosť, životná energia, pocit naplnenia. Ďakujem.