Posledných šestnásť schodov si dal po dvoch a posledné štyri preskočil s efektným dopadom na obe nohy, strhnutie jednej desatinky za pohnutie ľavej nohy, priebežne prvé a jediné miesto v behu po schodoch. V chodbe sa rozbehol smerom k vchodovým dverám, ktoré boli samozrejme zamknuté, pretože dnešný svet je plný zlých ľudí, ktorí sa k nám chcú vlámať, a preto si musíme strážiť svoje súkromie, teda musíme sa zamykať. Vytiahol kľúče a naučeným spôsobom odomkol vchodové dvere.
Ako kladivom ho hneď z fleku udrel do tváre mráz. Netušil, čo to bol za úder, ale zasiahol obe líca, čelo, nos a bradu, teda celú tvár. Buď bola rukavica upravená, a teda súper podvádzal, alebo ho udrel naraz oboma rukami, čo by nedávalo zmysel. Proste nefér úder. Trvalo asi tri sekundy, kým sa spamätal z toho šoku, vydýchol teplý vzduch z pľúc, ktorý okamžite nabral viditeľné kontúry a zamkol za sebou dvere. Pozrel sa hore na modrú oblohu. Fajn, ešte ho nájdem.
Rozbehol sa k najbližšiemu rohu ulíc, pozrel sa hore a pozoroval tiene budov dopadajúce na budovy oproti. Okolné budovy boli všetky zhruba v rovnakej výške, každá mala asi 4-5 poschodí s vysokým stropom, klasický príklad architektúry centra mesta. Aby nič nevyčíňalo, aby bol na mesto krásny výhľad z kopca, aby sa výzor mesta nezhovädil nejakým vysokým mrakodrapom uprostred, božechráň nejakými vysokými administratívnymi budovami zo skla.
Žiadny z tieňov už v týchto neskorších poobedných hodinách nesiahal na električkovú trať, na cestu ani na chodník, každý bol už vo výške minimálne troch poschodí. Neostávalo mu veľa času. Rozmýšľal, ktorým smerom sa vyberie, mal dve alternatívy: buď neďaleké námestie alebo nábrežie rieky. Vzhľadom na pokročilý čas sa rozhodol pre rieku. Má širšie koryto, než je šírka námestia, tým pádom väčšia možnosť úspechu. Rozbehol sa teda smerom k rieke, ktorá cez mesto majestátne prechádzala akoby nič už niekoľko storočí. Cesta neviedla príliš rovno, musel sa prekľučkovať cikcakovito okolo štyroch rohov ulíc, lebo mestská zástavba v tejto časti bola extrémne zvláštne pravouhlá, keďže nekopírovala ani tok rieky, ani orientáciu kopca, na ktorom stála jedna celá štvrť mesta.
Pred poslednou križovatkou dvoch kolmých ulíc zahliadol rieku a vedel, že sa rozhodol správne. Na tvár mu vybehol len jemný náznak úsmevu, pretože mal líca zamrznuté a dych mu ich nestačil roztápať. Ešte takých tridsať - štyridsať metrov, pomyslel si, a je to v suchu. Ešte raz prejsť cestu, pozor na autá, autobus a električku, vbehol za roh a vedel, že je tam. Nebolo to ešte dokonalé, úplne by mu to stačilo, ale jeho povaha mu nedala a posielala ho ešte ďalej. Prebehol cez trávnatú plochu pri rieke, zastavil sa pri zábradlí, hlboko sa predklonil a snažil sa nabrať dych. Desať sekúnd, hoci sa to zdalo ako večnosť. Pomaly sa vzpriamil, natočil sa smerom na severozápad a otvoril oči.
Tesne nad budovami na druhej strane rieky žiaril cieľ jeho cesty, jeho hľadania, poklad na konci dúhy. Aj keď nedokázal pozerať priamo do slnka, s prižmúrenými očami začal zhlboka dýchať a naberať energiu, ktorú potreboval k životu. Ktorú potreboval, aby sa dokázal hýbať ďalej. Ktorú musel získať, aby si uvedomil, že stáť na mieste nemá význam. Podnikol cestu k slnečným lúčom aj v tejto zime a výsledok bol znamenitý. Vnútorný pokoj, vyrovnanosť, rozvaha, radosť, životná energia, pocit naplnenia. Ďakujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára