Vražda.

V malej temnej uličke stál pri preplnených smetných košoch s malým dámskym revolverom, ktorý bol ešte horúci a dymil po nedávnom výstrele. O stenu domu si opierala hlavu a uprene mu hľadela do jeho zelených očí. Nebola v nich nenávisť, hnev, šialenstvo, ale úprimnosť a odhodlanie žiť, ktoré už dávno stratila. Ležala na zemi, nechcela sa pohnúť a život, ktorý už dávno nežila, v nej pomaly hasol. Konečne začala pociťovať aspoň kúsok citu, ktorý sa snažil preraziť cez hrubú vrstvu jej odmietavého postoja. Skonči to, povedala. S láskou a nehou na ňu pozeral a nechcel, ale príliš miloval okamihy života, ako sú tieto. Byť ten, ktorý berie, ten, ktorý dáva, byť sudcom aj katom, mať silu okamihu, mať moc, ktorá dokáže meniť život. Pomaly zdvíhal jej revolver a namieril ho na miesto, kde sa malo nachádzať jej srdce. Vydýchol spolu s výstrelom. Vydýchli spolu. On do života, ktorý vzal, ona z života, ktorý končila. Revolver znova zadymil. Oheň v jej očiach pomaly hasol, až sa úplne stratil do neprítomného pohľadu, ktorý tesne predtým uprela na temnú zamračenú oblohu. Koniec, tento život sa skončil.
V mieste, kde guľka zasiahla jej srdce, z tmavočervenej škvrny vyšľahla iskra, ktorá zapálila jej bielu blúzku. Oheň sa pomaly rozširoval po jej šatách a behom chvíľky horelo celé jej telo. Odstúpil o krok ďalej, keď plamene šľahali asi meter vysoko. Celá jej bytosť sa zahalila plameňmi, až jej telo nebolo vidieť. Farba plameňa sa z červeno-žltej zmenila na jasne zelenú. Malú temnú uličku oslepilo silné svetlo a zo zeleného plameňa postupne vystupovala nejasná silueta dokonalej ženy. Pristúpila k jeho zeleným očiam, vzala jeho ruku, v ktorej ešte stále držal revolver a usmiala sa naňho. Ďakujem, povedala. Ponúkol jej svoj kabát a spolu vykročili do svetiel mesta. V malej temnej uličke pri preplnených smetných košoch ostal kúsok popola z jej starého života.