Na balkóne

Sedím v izbe, z pomaly ale isto odchádzajúcich reproduktorov môjho notebooka mi znie príjemne naladená Feist. Pozerám sa von oknom na okná hotela oproti. Žiaden pohyb za nimi, ani záclony sa nehýbu. Zastal čas. Potom ho zbadám. Stojí jemne napravo, nečujne. Stúpa z neho dym. Vyjdem na balkón, ahoj kamoš, ako sa darí? Mlčky sa na mňa pozrie. Môžem sa pridať? Zapálim si cigaretu. Trošku zima, čo? Teplo vyzerá ináč. Postávame, ja na balkóne, on hneď vedľa. Dymíme spolu. Minúty ubiehajú, prehodíme pár slov, aký bol víkend, čo sa dialo okolo, holuby zimou zleniveli, ale aspoň ho tak netrápia ich výkaly, ktoré naňho v jednom kuse nechávali. Ich obľúbený komín. Cigareta dohára, típnem ju do popolníka, komín si tiež prestal dymiť, aspoň na chvíľku. Ďík za pokec, kamoš. Vrátim sa do vyhriatej izby, zhodím sveter a Feist pokračuje v príjemnej nálade. Pozriem sa naňho cez okno. Bude to aj môj obľúbený komín.

*

Vždy bol ten komín tak blízko? Ktovie. Ale vážne je nejako podozrivo bližšie. Podišiel som k nemu. Za sústavného sykavého zvuku sa snažil vydávať dymové signály kámošom na iných strechách. Chcelo by to mentolku. Vyzul som si topánku a hodil ju smerom do otvoru komína. Po celodennom nosení určite mala nejaký odór, možno aj mentolový. Komín si párkrát odkašľal, poďakoval, ale syčal ďalej. Bezradne sa na mňa pozrel. „Kašli na to,“ - povedal som. A on zakašľal. Tak sme tam stáli dvaja: ja bez topánky, on bez nohy.

*


*

Otvoril som dvere na balkón, nadýchol som sa čerstvého vzduchu a vstúpil som do uzavretého priestoru dvora. V jednom otvorenom okne som zazrel podozrivo známu postavu. Postaršia pani so sivými vlasmi umývala riad v kuchyni. Chvíľku som ju pozoroval a keď sa otočila, nemohol som uveriť vlastným očiam. Vstal som zo stoličky do pozoru a mierne sa uklonil. V tom okne totiž riad umývala anglická kráľovná Alžbeta II.. V zástere. Keď ma zbadala, usmiala sa, zakývala mi a zatvorila okno. Už sa vetralo dosť.

*

Kamaráta komína má rád aj pár holubov, ktorí ma každé pekné slnečné ráno vítajú. Hlava hrdličky - holubice, teda bitch – holuba, jemne opretá o hruď holuba, teda macho – holuba, na mňa zazerá a praje mi príjemné ráno. Tebe je hej, keď ty máš a ja nič. Ale aj tak je v jej očiach porozumenie, resp. si ma vôbec nevšíma a užíva si teplo vyžarujúce z macho – holuba. Minule sedeli na komíne chrbtom ku mne a vôbec ma neregistrovali. Mali ťažko v trúbke a jeden druhému čistili pierka. Všetky páry svet prestanú vnímať. Všímajú si len jeden druhého a svetom prejdú klasicky len tak, so šťastím, ktoré „pevne“ držia v svojich malých hlavách. Tie holuby, myslím. Ľudia majú väčšie hlavy. Rôzna veľkosť, rovnaké blbosti.

*

Totálna opica. Slnko svieti príliš nahlas, nasadím okuliare, zalejem silného turka, ťažkopádne zosadnem na stoličku na balkóne a aj napriek okuliarom mi robí problém pozerať sa do dvora. Hudbu nepúšťam, pre moje uši by to bola hotová vražda bubienkov. Sedím potichu v predklone v hlučnom svetle slnka, ktoré na mňa praží. Ešte že je teplo. Z ničoho nič ku mne z komína oproti zletí holub, pristane na zábradlí a pozerá na kvetináče na opačnom konci balkóna. „Ic het, tu nič neni“ – okríknem ho zachrípnutým hlasom, ktorý prekvapí nielen holuba, ale aj mňa. Môj hlas ho vyplaší a okamžite vzlietne smerom ku komínu. Postaví sa naňho, pozrie na mňa vyľakaným pohľadom a čaká, čo sa bude diať. Postavím sa k zábradliu a už opatrne mu poviem „sorry, no tu vážne nič nie je.“ Tupo na mňa hľadí, vykrúca hlavu najprv na jednu stranu, potom na druhú stranu, premeriava si ma, priskočí k hrane komína a vzlietne preč. „No ta sorry, no,“ – zakričím naňho. Zvyšok dňa je rovnako vtipný.