V oblakoch

Starší muž sedel na jednom z hlúčika oblakov, ktoré sa lenivo niesli oblohou, stále jedným smerom, z východu na západ. Pohmkával si starú džezovú melódiu a díval sa neprítomne jedným smerom na sieť vysokonapäťových elektrických stožiarov, ktoré kopírovali terén zeme pod ním. Mmm-mmm-mmm. Na vedľajšom mraku sedela dáma v stredných rokoch, ale s kľudom môžeme povedať, že mala asi o desať rokov menej než starší muž. Mala biele letné šaty pokreslené červenými kvetmi vlčieho maku a okolo ramien dlhú bielu šatku. Na rozdiel od muža nesedela, ale v tanečnom rytme si poskakovala po svojom oblaku. Pohmkávala si nejakú klasiku od pani Arethy. V jednej chvíli sa ich melódie a oči stretli v harmonickom súzvuku, ktorý už nemohli oddeliť. Melódia ich oblaky priťahovala ako dva magnety. No možnože to bola príťažlivosť očí, to už nikto nezistí. Keď boli už úplne blízko, melódie sa simultánne preniesli do jedného hlučného hromu, ktorý uzatváral obe piesne. Tak ako ich mraky, melódie a oči, spojili sa aj starší muž a žena v stredných rokoch. A teraz poďme pršať.