Prebudenie č. 3

Vôňa.

Cez zatvorené oči, takmer bez pohnutia, nevnímajúc nepatrné zvuky, ktoré ma obklopovali, som sa nadýchol. Kvôli umocneniu tej vône som nechal ostatné zmysly ďalej bezvládne odpočívať a nechal by som ich tak kľudne aj pol dňa. Tá vôňa ma dostala už včera v tom bare plnom cigaretového dymu, cez ktorý sa dalo kráčať len so zapnutými hmlovkami v prípade, že ste nemali mačetu na presekanie sa k baru. Tá vôňa mi v predstavách znova oživila krásne čierne vlasy zakrývajúce dlhý, hladký krk, zdroj celej tej omamnej ceremónie, nosiaci na tvári ďalšie dva čierne drahokamy, oči. Tá vôňa zaháňala všetky moje ostatné zmysly, oklamala jazyk najprv preplachujúci teplé pivo, neskôr pozorne zbierajúci kúsky vône pre seba, oklamala oči pozorujúce jasnú červenožltú, sebaobklopujúcu auru, oklamala ruky túžobne dotýkajúce sa zhmotnenia arómy plávajúcej hustým vzduchom, oklamala nos bažiaci po stále väčších a väčších dúškoch spaľujúcej potravy. Tá vôňa, ľahká, jemná, mladá, oživujúco svieža, omamne sladká, neodvrhnuteľne príťažlivá, ružovobiela, neskutočne geniálna. S ďalším hlbokým nádychom som si skúsil vybaviť, čo sa s tou vôňou stalo. "Dobré ránko, zlato," mi však dalo dostatočnú odpoveď.