Prebudenie č. 4

Oceán.

Stála na piesočnej pláži celkom bosá. V oranžovo-žltom západe slnka si predsalen zachovala bielo modrú farbu: modré obtiahnuté džíny a biele, voľne vejúce tričko. Vietor sa jemne pohrával s jej rozpustenými žltými vlasmi. Ocitol som sa pri nej, hľadiac na končiaci sa deň, ponorený po členky v teplých vĺnkach ovlažujúcich mi nohy. Ponúkla, podala, dotkla sa mi ruky a spolu sme vykročili vpred, v ústrety moru, oceánu našich túžob. Rýchlejšie a rýchlejšie, prekračujúc stále väčšie a väčšie vlny, sme sa približovali k sebe, bažiac po ďalších a ďalších nárazoch vetra, vĺn a vášne hrajúcej prím v našich citoch. Neskutočná diaľka sa rázom zmenila na splynutie našich tiel a mora. Boli sme až neuveriteľne úžasne mokrí, mokrí ... mokrý. Mokrý. Otočil som sa na chrbát a vychutnával uvoľnenosť celého tela. V tom momente mi bolo jedno, čo si o mne kto myslí, čo sa deje okolo mňa, čo sa robí, bola mi ľahostajná nepríjemnosť dotyku vlhkosti. Tú chvíľu som si vždy vedel užívať a vychutnávať, dúfajúc, že sa sen raz stane skutočnosťou. Trochu mi je ľúto toho, že je ich menej a menej. Ešte stále však majú svoje čaro.