Prebudenie č. 15

Daydream.

Uprostred kamenného námestia stála fontána, v ktorej si hasili smäd miestne holuby a papagáje. Subtropickú atmosféru dotváralo asi desať paliem roztrúsených nepravidelne, akoby vyrástli tam, kde sa ujali semienka.
V sparnom popoludní som sedel na terase reštaurácie a chladil sa turkom a minerálkou. Na malom stole pre dvoch boli ešte okrem kávy a sklenenej fľaše aj dva čisté poháre na víno, ktoré tam čašník z nejakého dôvodu nechal, hoci som sedel sám. Hlavu som mal plnú myšlienok z predchádzajúcich dní.
Už si nepamätám hlavný dôvod, prečo som sa v tomto meste ocitol. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s ušľachtilosťou výmeny kultúrnych znalostí, no jediné, čo sa doteraz vymieňalo, boli len sliny a iné telesné tekutiny. Povrchnosť a prázdnota vzťahov v tomto meste vytvárala dojem akéhosi hotela, kde sa všetci zabávajú na chodbe a do izieb sa zavrú len za účelom vylučovania a súlože. Ak boli za bohémov v minulom storočí označovaní "umelci" povaľujúci sa po kluboch a baroch, debatujúci o nezmyselnosti existencie, potom naozaj neviem nájsť názov pre "bohémov" schopných stratiť pri debate najviac ak päť viet a radšej sa hneď vrhnúť do tmavých hlučných sál hľadajúc oči, ktoré nebudú chcieť spoznávať, len prosto žiť. Schopnosť všimnúť si vnútorne zaujímavého človeka klesá v tomto prípade na nulu.
Z myšlienok ma vytrhol čašník pýtajúci sa, či niečo nepotrebujem. Dopil som kávu a zrak mi spočinul na pohári na víno. Môj bol stále čistý, ale v druhom bolo na dne trochu nedopitého červeného vína a na okraji odtlačok červeného rúžu. Zaplatil som a vnútorne zahanbený som sa šiel z toho môjho pokrytectva opiť do najbližšieho baru.